Milí priatelia,

dovoľte mi prihovoriť sa vám v tejto dobe, krátko po začiatku mimoriadnych veľkonočných opatrení, ktoré si ani my starší nepamätáme. Mimoriadne sú najmä pre nás karavanistov, ktorí v tejto dobe už leštili karavany, vyrážali na prvé zrazy, veselo si užívali termály doma či v zahraničí. Dnes uvažujeme či má význam vôbec  na obytnom aute meniť zimné pneumatiky.

            Nešťastie v krajinách, ktoré boli mnohokrát cieľom našich ciest máme pred očami denne  všetci. Určite je to horšie pre nás, pretože zväčša sme práve v tej vekovej skupine, ktorá sa stáva najčastejšie obeťou tejto pandémie. No zodpovednosť jeden pred druhým nám nedovoľuje riskovať život svojho partnera, prípadne kamaráta nezodpovedným porušením dobrovoľnej karantény. Možno je to tiež tým, že sme boli naučení poslúchať. Skôr si však myslím, že sa bojíme jeden o druhého. Veď kto zodpovedný si zoberie na svedomie smrť kamaráta, prípadne člena rodiny, je to vysoká cena za sebecké užitie si trošku radosti. Som ďaleko od toho, aby som odsudzoval tých, čo sa vyberú sami do prírody, nie som však uzrozumený s tým, že sa mnohí vyberú na miestne obľúbené “ korzá”. Skôr som svedkom, že rodiny sa stretajú cez videohovory, len aby neohrozili svojich rodičov. Poznám to z vlastnej skúsenosti, nemôcť sa stretnúť s vnúčatami. Neviem ako vy, ale pre mňa je to zdrvujúca doba.

Perspektíva toho, že to má trvať ešte 100 dní je hrozná, najmä s pohľadom na devastované zdravotníctvo. Dnes máme nejakých 100 pacientov v nemocniciach a personál je na pokraji zrútenia, vyčerpaný zo stresu nepoznaného, nedostatku ochranných prostriedkov, nezáujmu o život a ochranu života týchto ľudí. Prosím vás ako to tu bude vyzerať keď budú musieť rozhodnúť, kto zomrie a koho zachránia? Dúfam, že to nebudú musieť riešiť. Ale v systéme, keď plne vyzbrojený personál odoberá vzorku pacientovi, ktorý je potenciálne chorý a do doby kým sa nepreukáže, že je zdravý by mal byť izolovaný, tak ho pošlú domov do paneláka, kde je v jednom vchode cca 100 ľudí. Pri spomienke na vojenský výcvik pri ochrane proti účinkom chemických a biologických zbraní by už celá divízia bola na druhý deň mŕtva….Ale naši stratégovia to riešia metódou trasovania ako boli naučení pri riešení šírenia pohlavných chorôb..

            Ale vráťme sa ku karavaningu, je na nás všetkých, aby sme sa po tejto nešťastnej etape mohli stretnúť čo najskôr. Myslím si, že tých s ktorými sa už nestretneme, spomedzi karavanistov, tento rok už bolo dosť. Je predpoklad, že príde postupne k uvoľneniu obmedzení / ako tomu hovoria teraz v Čechách, obyvateľstvo treba premoriť/ a budú možné karavanistické aktivity v obmedzenom rozsahu.  Možno koncom mája, možno skôr. V každom prípade predpokladám, že sa nenájde nik, kto bude chcieť minimálne do konca júna zorganizovať väčšie stretnutie. Taliani zrušili FICC na prelome júl/ august, predpokladám, že medzinárodné akcie nebudú žiadne celý tento rok a hranice zostanú uzavreté pre bežnú turistiku na dlho. V Čechách padla úvaha na dva roky. No neviem. Tak sa treba pripraviť na národnú turistiku, asi s návštevou kempingov, keď ľudia zostanú citlivý na prítomnosť karavanov vo svojej blízkosti “ na divoko”. V tom kempe je aká taká ochrana domácich obyvateľov. A v snahe neprovokovať protiakcie v dobe, keď miestne zastupiteľstvá budú náchylné na rýchle ochranné akcie pri požiadavke obyvateľov proti divokým karavanistom, najmä práve tým divokým, ktorí za sebou zanechávajú nekultúrne stopy. To by malo aj do budúcnosti nepriaznivý vplyv na karavaning všeobecne. Takže malé akcie kamarátov v rôznych častiach Slovenska. Na nejakú organizovanú akciu v tom lepšom prípade máme šancu koncom septembra, aspoň dúfam.

            Pôvodne som sadal za počítač s úplne inými predstavami. Mal som predstavu, ako vás pozvem k športu a kultúre, ale na druhej strane sa treba pripraviť na spôsob riešenia problémov, ktoré nám doba priniesla. Treba sa začať venovať duševnej očiste, namiesto sledovania televízie a internetu zahlteného koronavírusom, začať niečo úplne iné. Predpokladám, že už máte všetci doma všetko čo ste dlhé roky odkladali, porobené, ja sa priznám, že ešte nejaký týždeň potrebujem, tak treba vymyslieť aktivity na dvore v záhrade, alebo na lúke za mestom. Vhodný je bedminton / ešte si pamätáte čo to je ?- najmä stačia na to dvaja/ pre starších petang, prípadne aj šípky. Proste zamestnať telo a mozog. A nezabudnite na svoj karavan, treba postupne skontrolovať všetky súčasti, posedieť , pouvažovať ako bolo  a ako to bude. V tej búde človek nejako inak rozmýšľa. Ale keď vám začne karavan odpovedať na otázky, tak ho na chvíľu vypnite z elektriky…Vyvetrať predstany, skontrolovať konštrukciu…Neberte to ako že už mi z toho úplne hrabe, mnohí chodíte do roboty, mnohí slúžite práve v zdravotníctve, ale veľká časť je tá, čo je zavretá v strachu o svojich blízkych doma a potrebuje zmeniť tému!

            No ale aby som sa vrátil k tomu čo som mal v pláne. Dovoľte mi popriať vám krásne prežitie veľkonočných sviatkov v úzkom rodinnom kruhu, je to nezvyčajné, ale skúste to vydržať a spríjemniť si to niečím zvláštnym, možno v tomto prípade bude rozumné / aj keď to nemám rád/ potešiť sa dobre zorganizovanou debatou na internete….Na rok, dúfam to bude zase také krásne, ako si to pamätáme. A chcem vás poprosiť, spravte všetko pre to, aby ste všetci boli pri tom na budúci rok!

Jaroslav Mišura, prezident SACC