Dobrý deň pán Mišura.

Naozaj čírou náhodou som sa ocitol na stránke SACC a s veľkým záujmom som si prečítal Váš úvodný príhovor. Akosi sa mi vrátili spomienky na dávno odžité časy, keď som v príhovore čítal históriu ... A čítal tam mená Vágaši, Laco Kányai, Ľudo Sabadoš ...  
Moje meno je Laco Vosika. Som Tatranec. V roku 1974, na zraze FICC v Eurocampe som sa bol ako študent pozrieť na karavany a žasol som, čo všetko sa dá ťahať za autom a túžil som mať také čosi v budúcnosti. Vtedy som ešte netušil, že v roku 1991 budem súčasťou organizačného výboru Rally FICC (myslím, že som mal na starosti šport počas stretnutia) a práve v tejto súvislosti mám úžasné spomienky na Ľuda Sabadoša.
O rok neskôr som s kolegom prevzal Športcamp v Tatranskej Lomnici, ktorý sme udržiavali pri živote až do roku 2005, resp. ešte do roku 2006, kedy to bola moja posledná sezóna ... Potom prišli zbohatlíci s kolosálnymi a hlúpymi nápadmi akými boli 900 lôžkový hotel, sedačka až do Tatranskej Lomnice, Kanadská dedina ... 
A potom prišli bagre a urobili to, čo je tam dodnes.
Tak teda padol Športcamp, po ňom Eurocamp a Tatranec ... ktovie dokedy.
Ale nechcem Vás tým všetkým zaťažovať, iba som si zaspomínal na neuveriteľne krásne časy. Ak Vás to nudí, tak mi prepáčte.
Naďalej som zostal turistom. Momentálne žijem v Modrom Kameni ... a moje milované Tatry navštevujem už iba sporadicky. Nemôžem sa už na niektoré veci pozerať ... a Slovensko má mnoho krásnych a iných zákutí.
Prajem Vám i karavanistom v tejto čudnej dobe veľa šťastných kilometrov a mnoho prekrásnych zážitkov.
S úctou
Ladislav Vosika

Poprad, Modrý Kameň